Jazda na vznášadle
Už ste sa viezli takmer stokilometrovou rýchlosťou bez bŕzd? Nie? Tak to radšej ani na cestách neskúšajte! Keď však nasadnete do vznášadla, s asistenciou inštruktora by ste to mohli zvládnuť bez väčšieho nebezpečenstva. Hoci v prvej chvíli sa bezpečne cítiť nebudete…
Stovkou cez bahno a ľad: „Jazda na vznášadle je, akoby ste sa vozili autom so všetkými štyrmi pneumatikami na klzkom ľade,“ tvrdí sir Christopher Cockerell, vynálezca tejto obojživelnej mašiny. Keď ju navrhoval pripustil, že to je skutočne trochu nezmysel, a najmä si nebol istý, či vôbec pôjde. Zázrak sa však vydaril. Tieto hovercrafty vyzerajú na prvý pohľad ako veľké detské hračky. Keď jazdia, každý stroj letí asi tridsať centimetrov nad povrchom, či hladinou. Okolo spodnej časti majú akúsi „zásteru“, pod ktorou sa tiesni stlačený vzduch. Obrovský ventilátor v zadnej časti zaisťuje zdvihnutie vznášadla aj jeho pohon. Je naozaj prekvapujúce, že tento nezvyčajný stroj je schopný dosiahnuť rýchlosť viac ako sto kilometrov za hodinu po suchu, vode, naprieč ľadovou či bahnovou plochou.
Nestačí držať kormidlo: Základné ovládanie vznášadla sa zdá úplne jednoduché. Vodič používa na udávanie smeru len kormidlo. Riadenie v praxi je však zložitejšie ako teória. Ak chcete ísť rovno, nestačí jednoducho držať kormidlo. Vznášadlo je omnoho citlivejšie na vonkajšie vplyvy – ako dospievajúci tínedžer ovládaný množstvom hormónov. Akýkoľvek závan vetra či nešetrný pohyb kormidlom sa prejaví na celkovej stabilite stroja. Počas tréningu musíte zvládnuť aj umenie vyberať zákruty. Začiatočník sa pritom cíti ako opilec na kolieskových korčuliach v diskotékovom ošiali. Hovercraft je totiž ľahký, má tendenciu letieť do strán a nebezpečne sa pritom otáčať. Ak máte za sebou už dostatočnú prax, bez problémov dosiahnete jeho nakláňaním isté korekcie smeru. Pri otočení musíte balansovať a striedať lyžovanie s plavbou.
Všetky odchýlky zo smeru, otočky a vyvažovania majú vplyv na vašu jazdu. Keď sa vám však podarí udržať priamu líniu a dosiahnuť maximálnu rýchlosť, čaká vás ďalší nezanedbateľný problém. Vznášadlo nemá brzdy! Najlepšie, čo môžete v tejto chvíli urobiť, je otočiť sa o stoosemdesiat stupňov a vyraziť naspäť. Musíte byť neustále v strehu, pripravení na všetko. Ak si však dáte tú námahu a prekonáte všetky nástrahy výcviku, môžete na vznášadlách robiť množstvo krkolomných kúskov. Je to skutočne ten správny adrenalín a sir Christopher mal o týchto strojoch úplnú pravdu. Zabudol však dodať, že vznášadlo nie je len jazdenie autom po ľade, ale že je to čertovsky dobrá zábava!Niekoľko všeobecných technických informácii
Čo je to hovercraft, resp. vznášadlo a na akom princípe pracuje? Je to vlastne teleso obdĺžnikového tvaru s plochým dnom, veľmi podobné lodi s rozmermi približne 3x2m (pozn. uvedené rozmery platia pre jedno až dvojmiestne vznášadlo, pri požiadavke na prepravu viacerých osôb rozmery rádovo rastú). Okolo celého obvodu je okolo telesa vzduchotesne pripevnená tzv.”zástera”, zhotovená z pogumovaného pevného plátna. V zadnej časti telesa je uložený motor, ktorý prevodom pomocou ozubeného remeňa (príp. reduktora) poháňa viaclistový ventilátor, ktorý vháňa vzduch pod teleso a do zástery. Vháňaný vzduch sa postupne stláča. Vzniká tým vzduchová poduška, ktorá zdvihne teleso o 20-30 cm od povrchu, pričom spodný okraj zástery sa tesne dotýka terénu (1 až 2 cm nad povrchom). Strata vzduchu unikajúceho spod zástery musí byť neustále dopĺňaná. Ventilátor sa otáča v krátkom prstenci, ktorý usmerňuje prúd vzduchu smerom vzad a tým “tlačí” teleso a uvádza ho do pohybu. Vznášadlo sa riadi smerovým kormidlom (príp. kormidlami) umiestneným za rotorovým krytom. Takto usmerňovaný prúd vzduchu otáča vznášadlo želaným smerom.
Výkonné vznášadlá dosahujú pri maximálnych otáčkach motora fascinujúce rýchlosti – až 150 km za hodinu.
Dobré vlastnosti vznášadla sú závislé od viacerých faktorov. Najdôležitejšie sú hmotnosť a obvodová plocha, z ktorých sa vypočítava tlak, ktorý sa musí vytvoriť pod telesom, aby vznikla vzduchová poduška. Len optimálne pomery hmotnosti a základnej plochy môžu vytvoriť stabilné tlakové pomery. Veľký význam má aj tvar telesa, najmä jeho predná časť. Ak je nevhodne aerodynamicky navrhnutá, pri väčších rýchlostiach sa priveľmi zdvíha alebo zabára, čo má za následok nebezpečné správanie sa stroja, ktorý sa stáva veľmi ťažko ovládateľným. Ďalším dôležitým faktorom je vnútorný objem, v ktorom sa vytvára vlastný rezervoár vzduchu. Vznášadlá so zlým vnútorným objemom majú zvýšené trenie a sú pomalšie. Teleso musí byť hmotnostne dobre vyvážené, ale najmä musí byť zabezpečená samonosnosť s dostatočným výtlakom, aby sa teleso vrátane posádky nepotopilo.
Vhodné motory pre pohon ľahkých vznášadiel
V priebehu rokov boli vo vznášadlách vyskúšané rozličné typy motorov. Najvhodnejšími sa ukázali ľahké dvojtaktné motory. Samozrejme, možno použiť aj ľahšie štvortaktné – hlavne motocyklové motory, ale výsledky sú často horšie ako lepšie. Pomer hmotnosti k výkonu je pri štvortaktnom motore predsa len nepriaznivejší. V podstate rozhodujúcim faktorom sú hmotnosť a sila. Slovo “sila” je zvolené úmyselne, pretože vysoký výkon v hornej oblasti otáčok niektorých motorov (ako je tomu pri vysokootáčkových výkonných motoroch) nemá veľký význam. Rozhodujúci je krútiaci moment. Teda úspešnejšie budú motory s dlhším zdvihom a väčším krútiacim momentom v dolnej oblasti otáčok. Najvhodnejšími motormi v doterajšej praxi sa ukázali také, ktoré dosahujú najvyšší výkon pri cca 7-8.000 otáčkach za minútu.
Za najúspešnejší, rokmi overený motor možno považovať letecký motor Rotax – 503. Je to vzduchom chladený dvojvalec s obsahom valcov 496,7 ccm, ktorý pri 6500 ot./min. dosahuje výkon 50 HP, a to pri hmotnosti 30 kg . Nie menej zaujímavé sa stáva použitie iných motorov. Nielen leteckých, ale i motocyklových, či motorov vodných a snežných skútrov, ktoré sa stali v poslednej dobe značne vyhľadávanými a používanými.
Kam so vznášadlom
S malým vznášadlom (v Anglicku “Light Hovercraft”) sa možno “kĺzať” prakticky na každom aspoň trochu plochom podklade. Výtlačná výška vznášadla, ako už bolo uvedené, je približne 20-30 cm a všetko, čo je vyššie sa nedá prekonať. Teda preskakovanie plotov alebo ohrád, ako by si niekto mohol predstavovať nie je možné. Ak sa však jedná o zaoblené terénne prekážky, hoci aj s pomerne vysokým stúpaním (až 30 stupňov) alebo o tzv. dlhé vlny, vznášadlo ich pomerne ľahko prekonáva, pričom nie je dôležité či je podkladom zem, voda, močiar, bahno, piesok, sneh alebo ľad.
Veľké využitie majú vznášadlá v námornej doprave hlavne pre svoju vyokú cestovnú rýchlosť (vyše 60 km/hodinu) a pre možnosť nástupu a výstupu na suchej zemi, čo tiež zvyšuje rýchlosť prepravy, najmä ak cestujúci vezú so sebou svoje autá. Najfrekventovanejšou dopravou vznášadlami bolo spojenie medzi Anglickom a Francúzskom cez prieliv La Manche. Do roku 1990 najväčším vznášadlom bol francúzsky Naviplan N-500, ktorý zobral na svoju palubu 400 cestujúcich a 45 osobných áut. Po roku 1990 prívlastok “najväčšie” vznášadlo drží SEACAT, teda morská mačka firmy Hoverspeed, ktoré uvezie 450 cestujúcich a 80 áut. Seacat získalo v roku 1990 modrú stuhu za prekonanie vzdialenosti medzi Anglickým ostrovom Scilly a vjazdom do New Yorského prístavu za 3 dni, 7 hodín a 54 minút priemernou rýchlosťou 36,6 uzlov / hodinu ( 67,8 km / hodinu). Momentálne najväčšími civilnými vznášadlami sú dva kusy typu SR.N4. Tieto 56 metrov dlhé, 21 metrov široké a 5 metrov vysoké obry udivujú i ostatnými parametrami. Ich vrtule majú priemer 6, 5 metra a sú poháňané plynovými turbínami, gumová zástera má hmotnosť 20 ton a stála 7, 5 milióna dolárov, prepravia 418 cestujúcich a 60 automobilov rýchlosťou 111 km/h s manévrovateľnosťou podobnej motorke pohybujúcej sa v zápche, čo bolo veľmi dôležité, nakoľko premávali medzi Calais a Doverom v prielive La Manche, čo je najrušnejšia vodná cesta na svete. Počas svojej činnosti prepravili vyše 250 miliónov pasažierov a 60 až 70 miliónov automobilov. Stali sa iba dve nehody, pri ktorých zahynuli 4 ľudia (ak by sa jednalo o klasické lode, obetí by bolo mnohonásobne viac), čo robí zo vznášadiel štatisticky najbezpečnejšie plavidlá. Prevádzka SRN – 4 bola z ekonomických dôvodov zastavená v roku 2000. Oba kusy sú súčasťou britského múzea vznášadiel.
Svoje uplatnenie našli vznášadlá aj v iných oblastiach. V severnej Kanade sa používajú pri transporte zlata z baní, v australskom Queenslande funguje Hovercraft Ambulance, používa ich i záchranná služba novozélandsého letiska a pobrežná stráž v Kanade, kde zasahujú 10 krát denne. Na netradičné využitie prišla pobrežná stáž v arktickej časti Kanady, kde sú vznášadlá používané na lámanie ľadu v zamrznutých prieplavoch a riekach. Svojím pohybom spôsobujú vlnenie, ktoré láme až 1, 5 metra hrubý ľad. Pri teplote -40°C dokážu spracovať až 8 km2 za hodinu. Nedokáže to žiadne iné zariadenie.
Vznášadlá využívajú aj armády. Napríklad americká armáda, ktorá vlastní najrozsiahlejšiu flotilu najväčších, najmodernejších a najdrahších vznášadiel na svete. Sú uskladnené v Nevade, pripravené na zásah kdekoľvek na svete, nezávisle na povrchu alebo na počasí. Vznášadlá používajú i armády Veľkej Británie, Belgicka, Pakistanu, Poľska a mnoho ďalších.
Predpisy pre prevádzku
Pre vznášadlá, resp. ich prevádzku platia obdobné predpisy ako pre motorové člny, preto musia byť aj tak vybavené a užívatelia musia mať preukaz vodcu malého plavidla, resp. licenciu pretekára. Malé upozornenie pre budúcich záujemcov a majiteľov vznášadiel – kto nechce škodiť povesti vzášadlovému športu, mal by rešpektovať všetky plavebné predpisy a nemal by atraktívne amfibické (obojživelné) schopnosti vznášadla predvádzať na takých miestach, ktoré sú vyhradené pre kúpajúcich a rekreujúcich sa ľudí!